Čo je to “E Cafiton”?

Však neviete, čo je to “E Cafiton”? Kto vie, ten niečo vyhrá, ale aj tak to nikto nebude vedieť. “E Cafiton” je drink – záhada. Má záhadný pôvod aj záhadné zloženie. Dokonca je otázne aj to, do akých pohárov sa má nalievať. Dodnes sa budú na internetových fórach kvetnato a urputne hádať obyvatelia jedného hornatého talianskeho regiónu, že kto a za akých pohnutých okolností “E Cafiton” prvýkrát namiešal, prečo ho namiešal, ako dlho ho miešal a ako má presne chutiť. A ako sa má piť. A čo sa má robiť po dopití. Dodnes sa nejeden márnomyseľník bude vystatovať, že on veru pozná prapôvodný recept.

Je to takto. “E Cafiton” keď to vyslovujete, musíte to povedať, ako keby ste hovorili po francúzsky. Skúste ešte raz. Poriadne tú poslednú slabiku pretiahnite, ako keby tam bol dĺžeň. Lebo je to v romagnolskom dialekte. V spisovnej taliančine to proti svojej vôli volajú aj “Caffettone”. V Cesene v srdci Romagne stále v každom bare dokola počúvate historky o tomto drinku, ale nikdy ho nepijete, lebo ho nikde nemajú. Len samé povery a legendy ako u Tolkiena.

Napokon ma tam vzali, keď som prisahal, že o tom nikdy nenapíšem blog. Dobreže mi nezaviazali oči, aby som nevidel, kam ideme. Pamätám si, že svetlo mesiaca v splne mi svietilo stále na ľavé líce. Cesta do kopcov bola ešte horšia ako z Hliníka nad Hronom do Štiavnice. Autorádio ťahalo kazetu Massive Attack. Konečne tá dedinka. Pár strašidelných kamenných domcov, v niektorých sa svietilo. Vstúpili sme do krčmičky, tí vyšší sa museli pri vstupe trošku zohnúť. Oni to volajú bar. Vraj iba tu majiteľ robí pravý cafiton.

V bare som sa automaticky cítil exoticky. Starčekovia mastili karty, na ktorých boli okázalé pestrofarebné vzory: romagnolský mariáš, o ktorom vedia hádam viac etnológovia. Mladší hrali naštastie stolný futbal. Všimol som si, že sa tu dalo veselo vsádzať na nejakú ligu. Naliali mi z hliníkovej obitej kanvice do skleneného dvojdecáku. Všetko som sa znažil si zamapätať. Z drinku sa parilo. Para opojne voňala. Vôňa ma prebrala k životu. Bylinky, tvrdý alkohol, hutná kávička a krídla z netopiera. Postávali okolo mňa, potľapkávali ma po pleci a dobrácky sa usmievali. Vraj toto ťa najlepšie postaví na nohy pred diskotékou v Riccione.

Nech to nenaťahujem: je to parádne vybalansovaná kombinácia silného espressa s divou bylinou rastúcou vo vrchoch. Bylinu dlho- predlho neviem ako dlho macerujete v alkohole, ktorého meno tiež nechce nikto prezradiť. Obľúbený nápoj lúpežníkov aj partizánov. Vraj to chlapík raz vymyslel, keď bolo treba zraneného primäť k vedomiu. Nikto nevie, ktorý chlapík a ktorého zraneného. Lenže iní hovorili, že do Talianska recept doniesol neznámy taliansky vojak, ktorý sa vracal z bojov v Škótsku a recept s presnými pomermi si vryl do pamäti.

Legenda nekonči, lebo pokračuje. Jedni tvrdia, že pravý “E Cafiton” majú v bare v Martorane, iní že ho podáva iba dvojica majiteľov “da Ettore e Laa Nives” z Provezza. Somarina. Pravý je iba v Sant´Andrea di Bagnolo. Ale prví ho mali v Montiane. Je to na dokument, keď pozorujete týchto zanovitých vrchárov s čudnými nosmi. Ako dlho ich baví v dialekte sa handrkovať. Ako sa do debaty pridávajú aj tí od kariet. A vonku fučí vietor.

Určite nechceme recept devalvovať. Nech len ostane pekne zahalený v labyrinte hmlistých romagnolských kopcov. Nebudeme rabovať národnú kultúrnu pokladnicu ani náhodou. Ale takto na jeseň, keď ma chytia spomienky na Cesenu, vulgárne imitujem kafitón poriadnym silným dvadsaťsekundovým doppiom a nešetrne prilievam Tatranský čaj, až kým ma nezastavia. Alebo Bechera. A hrám sa na raneného lúpežníka.